Michaela Chebeňová

Slovensko

Ako banániky cestovali po Peru

November 21, 2019

 

Južná Amerika bola dlho na mojom cestovateľskom zozname, ale ktorú krajinu si vybrať? Ísť sám alebo s cestovkou? Zvyčajne všetky svoje cesty podnikám sama, no tento krát som chcela skúsiť niečo nové. Rozhodli sme sa pre trip s kreatívnou cestovkou Flying Banana

 

 

Prvý krát s cestovkou, prvý krát s väčšou skupinou ľudí, prvý krát po dlhej dobe so Slovákmi. Uf uf. Absolútne som nevedela, čo od takéhoto tripu očakávať. Keďže som konečne nemusela organizovať všetko sama, chcela som mať celý výlet ako úplne prekvapenie. Žiadne googlenie miest, kam ideme, žiadne dopredu vychytané spoty na fotky, dokonca som si neprečítala ani celý itinerár. 

 

Cestu začíname letom z Viedne do Amsterdamu. Posilnení domácou pálenkou nastupujeme do lietadla v plnej zostave. 14 nových ľudí vyzerá na letisku veľmi akčne, takže obavy o to, že bude nuda, sa rozplývajú rýchlosťou blesku. Ešte si tak zapamätať všetky mená a bude to v cajku.

 

V Amsterdame prestupujeme na druhý let smer Lima. Nechýbalo veľa a bolo by nás o jedného menej. Našťastie sa podarilo presvedčiť kapitána, že aj jemne podgurážení Slováci sa vedia správať poslušne. No za trest zostávame počas 12- hodinového letu nasucho. 

 

Prilietame do Limy, stretávame sa s majiteľom ubytovania, kde máme stráviť nasledovnú noc. Sympatický deduško nás vedie rušnou ulicou. Dostávame sa do nie príliš vábneho susedstva. Toto je ono! Presne takto to mám rada. Vidieť autentické uličky, domy, ľudí, tuk tuky. Zo strechy polorozpadnutého domu sa ozýva španielska hudba a nás jemne berie do tanca. ,, Tento trip bude topka, '' myslím si v duchu.  

 

 Checkuj pánka v strede, riadny týpek- vlajka pripevnená na zlomenú selfie tyčku a hybaj do ulíc

 

Dostávame sa do ubytovania so zamrežovanými oknami aj dverami. Hmm. Táto štvrť nebude úplne bezpečná, ale srať na to. Veď sme tu celá skupina, takže pohodička. Dáme sprchu, meníme peniaze a vyrážame Uberom do centra mesta. Cesta trvá cca 30 minút. Obzeráme ulice, nasávame atmosféru a ešte vôbec netušíme, čo všetko nás čaká.

 

 

Prechádzku večernou Limou a prvý typický drink Pisco sour by sme mali.  Zisťujeme, že s angličtinou ďaleko nezájdeme, takže sa prvý krát po dlhej dobe citím ako debil, keď si neviem objednať ani jedlo v reštaurácii. Chvalabohu, že baby čo sú s nami vedia po španielsky. Záchrana.

 

Druhý deň ráno vyrážame na letisko smer Cusco. Mesto položené 3400 metrov nad morom s bohatou históriou a nádhernou architektúrou, ktorá je mixom dávnych čias Inkov a španielskych kolonizátorov. Podľa legendy je Cusco postavené v strede sveta a preklad jeho názvu doslovne znamená ,, pupok sveta '' .

Už z lietadla vidím, že toto miesto bude dýchať neskutočnou atmosférou. Nemýlim sa. 

 

 

Veľmi dôležité je začať boj s nadmorskou výškou hneď po pristátí. Paťo, vedúci zájazdu, rozdáva koka listy a zadáva inštrukcie na ich užitie. 

 

Rozžuť, dať pod peru a wohoou, fičíme bomby!

 

 Niekomu stačí jeden balík pre dvoch, niekomu rovno tri  :)

 

Ľahší program a prechádzka po meste je na prvý deň viac, než dosť. Kamenné chodníky, úzke uličky, domáci oblečení vo farebných krojoch. Kde tu, kde tam nejaká farebná lama. Prechádzame sa po hlavnom námestí a náš lokálny sprievodca Joel vyťahuje akúsi fľaštičku. ,, Všetci nastavte ruky, '' káže nám. Každému po kvapke voňavej tekutiny na dlaň. ,, Teraz všetci zatlieskajte a zhlboka sa nadýchnite. '' Táto špecialitka, alebo teda kondorí moč,  pomáha bojovať s výškovou chorobou.  Funguje to! Našla som spásu nasledovných dní. 

 

 Tiež nejaký special energizer 

 

Počuli ste niekedy o výškovej chorobe? Tiež som nevedela, čo všetko to obnáša. No keď prejdeš dva kroky alebo dva schody, hneď zistíš, čo je vo veci.  Zadýchaný, ako po maratóne, srdce bije 5-krát rýchlejšie, hlava ako na kolotoči. ,, Bude to hardcore, '' pomyslela som si. 

 

Prechádzame trhmi s lokálnou výrobou. Nádherné svetre z alpaky, čačky mačky od výmyslu sveta, pončá, klobúky, mini lamy, vikune, nádherné kamene, prívesky. Ojojooooj tu miniem veľa peňazí. Radšej teda odchádzam a pozorujem prvý photoshoot s lokálmi.

 

 

 

 

 

Pomalým tempom (odjebáva nás z nadmorskej výšky a silného slnka) sa dostávame do fabriky, kde sú veci zo 100 % alpaky/vikune.  Vysvetľujú nám, aké prírodné farbivá používajú a aký je rozdiel medzi fake svetrom a tým pravým. Ako strihajú a spracovávajú vlnu, koľko takýto proces trvá atď.  Cena jedného svetra  sa pohybuje tuším okolo 100 dolárov a vyššie, takže kupujem jednu malú vikuňu a odchádzam. 

 

 

Vzdelávacie okienko:  v Peru žijú lamy, alpaky a vikune. Vikuňa je druh lamy, ktorá žije v najvyššie položených miestach (3800- 5000 mnm) a jej vlna je jemnejšia ako kašmír. Je chránená a žije iba vo voľnej prírode v stádach. Naopak lamy a alpaky sú zdomácnené a domáci ich využívajú hlavne kvôli ich srsti. pre mäso, ktoré je bohaté na proteiny.

 

 

 

Pravé svetre sme nekúpili a tak pokračujeme na vyhliadku.  Cieľom je socha Ježiša postavená nad mestom. Chytá nás brutálny lejak s krupobytím. Schovaní, ako také mravce, čakáme na autobus. Nechodí. Stále nechodí. Značne premočení dopíjame posledné glgy pálenky na zahriatie a celá situácia nám príde smiešna.

 

 

 

 Cusco na dlani

 

O alkohol v tejto skupine nie je núdza. Ale že vôbec. Deň bez ranného panáka ani neni dňom a veru štamprlík na dezinfekciu v takýchto oblastiach, vôbec nie je zlý nápad. 

 

Premočení prichádzame do lokálnej reštaurácie. Je libo pečené morské prasa? Steak z alpaky? Alebo jahňacia polievka? Nikto nebol schopný dojesť, pretože Peruánci majú tak obrovské porcie, že celé to dotlačiť, je nadľudský výkon. Veď posúďte sami.

 

Morské prasa in action 

 

Kombo s morskými plodmi

 

 Jahňacia polievka trošku inak, ako sme na to na Islande zvyknutí. Nielen veľkosťou ale hlavne cenou ...

 

Aklimatizácia prebieha pomerne rýchlo, zvykáme si na dýchavičnosť  a pocit odpadnutia po pár schodoch.

 Fetujeme kondorí moč prekladaný koka listami. 

 

 Everyday life na trhoch v Cuscu

 

Už sme dlho v kľude. Chcelo by to párty!!!

 

V podvečerných hodinách niekoľko odvážlivcov odchádza s lokálnym sprievodcom a jeho kamošom na veselicu. Netušíme kam nás berú, ale ževraj to má byť niečo lokálne, neturistické.

Veru, že aj bolo. Objednávame fľašu Pisca (lokálny alkohol). Druhú. Tretiu. Štvrtú. Atmosféra začína hustnúť, takže potom čo omylom rozkopneme domácim ich flašky, ktoré majú položené uprosted parketu - na zemi (dementi), balíme saky paky a radšej odcházame, aby neboli hrotenice. Ďalšie detaily večera zostávajú záhadou.

 

Zobudení, rozbití, pokračujeme raňajkami. Žemľa, šunka, syr, sem tam nejaké to vajco, maslo a džem. Všetko to zlejeme čajom z koky a sme reaady na ďalší nabitý deň. 

 

Sadáme do busu smer posvätná dedina Inkov Ollantaytambo. Po ceste zastavujeme v oblasti Maras, obzrieť si soľné políčka- Salinas de Maras. Na tomto mieste je ich viac ako 3000 a každé jedno vlastní iná rodina, pri čom sa rodiny pri obrábaní polí striedajú. Každé má inú kvalitu soli. Pri taktomto striedaní všetky rodiny zarobia pomerne rovnako, pretože kvalitnejšia soľ je samozrejme drahšia. A tak nikto nie je znevýhodnený.

 

 Soľné políčka

 

 

Minibusom sa dostávame až do posvätnej doliny Inkov, mestečka Ollantaytambo. Dych nám vyráža nie len nadmorská výška, ale aj rozprávkovosť dedinky v údolí mohutných hôr. Všade visia dream catchre, klobúky, stánky plné nádherných peruánskych šperkov a náušníc, malé útulné reštaurácie s farebnými obrusmi. Zamilovali sme sa. A to sme ešte nevideli náš eco hostel! Nádherné ubytko s lokálnymi domácimi a bonusom v podobe štyroch psíkov. Yes! Dostaneme trošku psej lásky. 

 

 

Navštevujeme Údolie Inkov a kocháme sa starobylou architektúrou. Vyšlapeme si to na jednu z vyhliadok a neveríme vlastným očiam, koľko krásy si tu tí Inkovia užívali každý deň. Toto miesto bolo kedysi križovatkou ciest odkiaľ bolo možné kontrolovať dopravu v ríši. Na terasách sa pestovali kvety na dekoračné účely a žilo tu približne 10 000 ľudí. 

 

 

Po prehliadke smerujeme do ubytka vychilliť a šup šup na večeru, pretože nám poriadne vyhladlo. Veľmi váham, no nakoniec skúšam steak z alpaky. Také krásne zvieratko, škoda zabiť. No poviem vám, že to bolo mega dobré. Niečo medzi hovädzím a jahňacím. Jemnučké, tmavšie mäsko. Len teda to čo sa dialo potom v bruchu, lepšie nespomínať ... Alpačia pomsta dávala zabrať nejednému z nás.

 

Ráno sa prebúdzame plný síl, niekto cvičí jógu, niekto si užíva krásne letné počasie a teplé lúče slnka, ktorého máme až až- chvalabohu. Vyrážame na 6 - hodinovú cestu autobusom! Ouuu Yeaaaah. Zo zadnej sedačky autobusu počujem otvorenie fľaše a viem, že táto cesta bude zážitok. To som ešte nevedela, že nás potom čaká trojhodinová túra do mestečka Agua Caliente, pod Machu Picchu. Ale, to bude problém môjho budúceho JA. 

Jeden glg, druhý glg, Corona sem, Corona tam. Zrazu si uvedomím, že som trošku šalalát a vyrážame na túru.

 

 

Prvá väčšia túra v mojom (už 27-ročnom) živote, rovno pod Machu Picchu, a ja hotovson. To nám to teda pekne začína. No nič, musím to dať. Nasadila som klobúk a slnečné okuliare, aby nebolo vidno, ako zle na tom som a hybaj dopredu!

 

 

Jedna nožka, druhá nožka, cupitám si popri koľajniciach a modlím sa nech to rýchlo ubehne. S prejdenými kilometrami klesajú promile v krvi a ja si začínam uvedomovať, že som sa stala potravou asi pre úplne všetky komáre v džungli, ktoré tam boli. Tí museli mať riadne porobené  ...

 

V diali sa črtá nejaká dedina! Yes konečne sme tu! Ešte zvládnuť vyliezť po strmom kopci do hotela a som zachránená. 

 

Víťazoslávna foto 

 

Dala som to! Prvá túra oficiálne zmáknutá. Všetci ma potlapkávajú po chrbte a neveria, že som sa v hentakom stave dokázala zaktivizovať a prejsť z bodu A do bodu B bez ujmy na zdraví. Alebo, že som nezahučala niekde uprostred treku do potoka, ktorý sme prechádzali. 

 

Dávame si večeru a ideme odpočívať. Na ďalší deň nás čaká výstup na Machu Picchu, pred ktorým mám celkom rešpekt. Predsa len, ja a turista? No neviem. Opomenula som jednu dôležitú skutočnosť a to je to, že nemám rada túry. Vybrala som si teda tú najideálnejšiu krajinu pre ,, neturistov ,, , PERU.

 

Ráno vstávame veľmi skoro, pretože máme vstup do Machu Picchu objednaný okolo 8.00. Po novom je nutné kupovať si lístky online, dopredu. Týpci regulujú množstvo turistov a ani sa im nečudujem. Taký pretlak ľudí som asi ešte nevidela. 

 

Ako inak, s mojím šťastím, noc pred výšlapom na posvätné miesto, som vôbec nespala. Celá dokaličená od hmyzu (svrbiace, hnisajúce štipance) som pekne krásne dostala riadny prieser a srdce mi tak búšilo, že som si myslela, že preletím do inej galaxie. Ako bonus prišli ženské dni a ja som vedela, že toto je celkom v prdeli. No nič. Musím to dať. Zažili sme už aj horšie situácie. Teda aspoň myslím ... 

 

 Vidíte tú zničenosť? :D Prvá pauza po ceste na Machu Picchu

 

Na skupinovom výlete človek proste musí ísť bomby a stíhať všetko, čo ostatní. Takže zatnúť zuby a ide sa. Prvá etapa výstupu spočívala v zmáknutí 1300 schodov. Bolo to celkom krátke, no intenzívne. Džungľa dáva zabrať, potíme sa ako divé svine. Napadlo by ťa brať si tričko na prezlečenie? No samozrejme, že nie. Vidím koniec prvej časti!  Pečiatka do pasu a ideme prebádať ruiny starobylého mestečka. 

 

Nádherné výhľady striedali ľudia, ktorí sa snažili odfotiť s lamami. Dlho som nezažila taký masový turizmus. Docela sklamanie, ale tak hlavne, že sme tu a vidíme miesto, o ktorého histórii sa nám ani nesnívalo.

 

 

V docela biednom stave sa rozhodujem či ísť na horu Machu Picchu, čo je cca ďalších dva-krát toľko schodov, ako doposiaľ. Váham, váham, no nakoniec ma Nikia vyhecuje. Neoľutovala som. Ísť nad rámec svojich možností, zvláduť výzvu. To ma baví. Takže sme to dali až na vrchol a veru poviem vám, nebola to prechádzka ružovou záhradou. Niektoré pasáže sme dávali po štvornožky a radšej sme ani nepozerali na ľavo od seba, pretože by stačil jeden zlý krok a pápá. 

 

 

Síce sme z vrchu nič nevideli, pretože prišla hmla, no ten pocit osobného víťazstva sám nad sebou mi úplne stačil.

Yes! A je zo mňa pravý turista. ,, Už ma len tak niečo nezlomí,'' hovorím si v duchu. Možno si myslíte, že sme patrične oslávili prvý zvládnutý hike, no všeci boli tak mŕtvi, že sme skončili v termálnych bazénikoch, kde sme si dopriali jedno mangové mojitko a that's it.

 

 

Po ceste naspäť nás zaujal obchod s kameňmi. Vstúpime dovnútra, zo všadiaľ sa ozýva mystická šamanská hudba a pri stole sedí majiteľ. Indián v strednom veku nás milo privítal, opýtal sa na mená a povedal, nech sa kľudne porozhliadneme. V obchode som sa cítila ako v inom svete. Hudba dotvárala tajoplnú atmosféru, všade milión kamienkov zo všetkých kútov sveta, lapače snov, obrazy ... Už naozaj chýbal len nejaký magický šamanský rituál s dymom. Teda aspoň tak som si to predstavovala.

 

Týpek si tam navliekal nejaké gorálky a vytváral šperky. Vybrali sme si. Pri platení nám ponúkol na výber tri drevenné píšťalky, s tým, že si každá máme jednu vybrať. Vybrali sme. Pripol nám ich na hruď a vtedy sa ma zmocnil veľmi zvláštny pocit. Také to, keď ti vnútorný hlas hovorí, že tento predmet si nemáš nechať. Obidve sme, nezávisle na sebe, chytili schízu, že to je prekliate a musíme to spáliť :D a tak sme aj urobili. Po ceste naspäť, uprostred džungle bola jedna zastávka, kde domáci mali pec na drevo. Ideál! Šup tam obidve píšťalky. Kto vie, či to bolo začarované, no podľa výbuchu, ktorý malá drevenná píšťalka v peci spravila, sme boli spokojné, že to nenesieme domov. 

 

Nasledujúci deň sme vyrazili naspäť na trek popri železnici. Patrične vybavení repelentmi (aby nás tie hnusné kuvy nedoštípali), sme zvládli hike ako páni. Na triezvo to bolo veru oveľa jednoduchšie.

 

 

Nasadli sme do busu a naspäť smerom Cusco. V autobuse nám 6 - hodinovú cestu spríjemňoval podcast od youtubera PPPeter o tom, ako cestoval v Afrike. Vo chvíli, keď sa podcast vypol sa rozpútalo peklo. Padal jeden rum za druhým, alebo skôr jedna fľaša za druhou. Na zastávke sme vykúpili celý obchod s alkoholom, takže majiteľka na slovenskú inváziu tak skoro nezabudne. Joel, náš lokálny guide, neverí vlastným očiam a pridáva sa do víru zábavy. Takúto skupinu ešte určite nemal a ani tak skoro mať nebude.

 

 

Okolo 3:30 ráno máme odchod smer Rainbow mountains, najobávanejší hike do 5100 metrov nad morom. Ty kráso! To bude pekný záhul. Ďalšia párty, dve hodiny spánku a ideme si dať takýto zaberák? No dobre teda.

 

Autobus nás vezie krásnou scenériou peruánskych hôr. Neviem, kam sa pozrieť skôr. Všade alpaky, lamy, vikune chillujúce na nádherne sfarbených kopcoch, až si človek hovorí, že toto snáď ani nemôže byť reálne. Dostávame sa na parkovisko. ,, Odtiaľto pokračujeme peši, '' oznamuje Joel a podáva mi akýsi popol, ktorý mám rozžuť spolu s koka listami v puse. Fetneme si trochu kondorieho moču a začíname najobávanejší hike zájazdu.

 

Detičky majú zjavne vysokohorského slnka až až

 

Každý pekne pomaly, svojim vlastným tempom, nech to zvládneme. Pred nami je dlhá cesta. Hneď zo začiatku cítim, že s dychom bude problém, no ideme bomby! Ľadovcové morény, majestátne hory, farebne ozdobené kone, ktoré vozia lenivých turistov až na vrchol a poriadne opálení domáci vytvárajú neuveriteľnú atmosféru. Energia tohoto miesta sa nedá slovami ani opísať. Pomaly kráčam vpred. Predýchavam, sem tam si fetnem trochu moču a snažím sa užiť si túto túru naplno. Problém však prichádza v poslednej časti výstupu. Vrchol je na dosah, no približujeme sa po troch krokoch.

 

 

5100 metrov nad morom nám dáva riadne zabrať a každých pár metrov potrebujem zastaviť, inak by som asi skolabovala.  Nie všetci turisti úspešne dokončia tento trek. Niekto nevládze s dychom, niekto sa trošku zgrcia.

 

Vidíme dúhové hory!  Vychutnávam si pocit víťazstva, ako sa len dá. 

 

 

 

Všetci pekne fotečky. Milión ľudí všade okolo kazí autentický zážitok, no kondori lietajúci nad našimi hlavami to patrične vyrovnávajú. ÚPLNE UNREAL! Začína nám byť trošku zima, poberáme sa teda naspäť. Časť skupiny ide ešte o kus ďalej, na ďalšiu horu, no nám to bohato stačí. Valíme naspäť.

 

 

 

 

Nádhera! Takto som si to nepredstavovala ani vo sne. Cesta k dúhovým horám je podľa mňa ešte krajšia, ako tieto hory samotné. Tá energia, ach. To človek zažije naozaj len pár krát za život.

 

 

Nasadáme do busu a vyrážame smer jazero Titicaca. Ubytovnie máme v meste Puno. Mesto nič extra, no máme šťastie na akési oslavy lokálnej univerzity, takže v celom meste je sprievod tancujúcich domácich s rôznymi maskami. Vlníme sa v rytme peruánskej hudby a nasávame nefalšovanú juhoamerickú atmosféru. 

 

Ráno nasadáme na lokálny taxík. Rozumej týpek na bicykli s dvojsedačkou. Lecíííííííme. Nezastaviteľní ako vietor vchádzame do prístavu. 

Modernou loďou sa plavíme po jazere Titicaca, čo je najvyššie položené jazero na svete (3812 mnm) a zároveň najväčšie jazero v južnej Amerike (8 800 km²).

 

 

,, Ty kokso! '' hovorím si, keď zbadám plávajúce ostrovy. Tu naozaj niekto žije? No zjavne hej. Stúpame na plávajúci ostrov v obklopení domácich vo farebných krojoch. Sadáme si na slamené lavičky a počúvame zaujímavý výklad nového sprievodcu. Ukazuje nám, že ostrov naozaj pláva, materiál z čoho je postavený, dokonca aj to, ako lovia ryby a sušia kačice. Nemajú totižto chladničky, takže pre uchovanie potravín ich musia usušiť a tým zvýšiť ich trvanlivosť. Dostávame ponuku previezť sa na ich lodi. Odplouváme!

 

 

 

 

 

 

Po návrate na pevninu spráskneme rýchly obed (z ktorého sa väčšina následne poserie) a mierime k hraniciam. Trošku oneskorení naskakujeme do busu a fičíme. Keď tu zrazu na červenej niekto klope na okno. ,, A toto je zas čo? '' bez záujmu prehlásim a ani ma nehne.

 

,,Veď to je Monča. Ale počkať. A čo tam robí? My sme ju zabudli? ''

 

No tak keď klope na okno z vonku, a nervózne prešlapuje uprostred premávky, tak asi áno :D Poznáte tu malú chvílku pred tým, než nastane totálny výbuch smiechu? No mňa skoro vystrelo ... Extrémne bomby, smiechy, plače, ledva lapám po dychu. Zabudnutá Monča nasadla do busu a fičíme na hranice.

 

Zachvíľku sme v Bolívii ...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Please reload